KÚTNIKY

Obec s 850 obyvateľmi leží 2,5 km od Dunajskej Stredy v Podunajskej nížine v centrálnej časti Žitného ostrova na hlavnej ceste Bratislava-Komárno. Obec si do dnešných dní zachovala svoj poľnohospodársky charakter, ale blízkosť okresného mesta jej dáva možnosť rozvíjať sa ako prímestská oblasť.

Z DEJÍN OBCE

Dnešná obec Kútniky sa vyvinula zlúčením a osamostatnením sa menších okolitých dedín. R. 1940 boli zlúčené dediny Hegybeneé-te a Töböréte v jednu obec Hegyéte, r. 1948 premenovanú na Kútniky. Toho roku boli zlúčené aj dediny Csenkeszfa, Lidér-Tejed a Pódafa v spoločnú obec Póda-Tejed, r. 1948 premenovanú na Povoda. Obec Povoda bola r. 1960 pripojená ku Kútnikom, ku ktorej bola pričlenená aj dedina Blažov. R. 1990 obec Povoda sa osamostatnila a Kútniky tak získali dnešnú rozlohu.

Hegybeneéte: Obec Ety či Ethy sa spomína už r. 1240, ale je pravdepodobné, že existovala už v 12. stor. V jej chotári sa neskôr vyvinulo 7 dedín (Póda-, Csenkesz-, Hegy-, Töbör-, Balázs-, Enyed- a Beneéte), ale niektoré obce koncovku éte stratili (Balázsfa, Enyed). Obec pôvodne patrila tunajším zemanom de Ethe. R. 1250 sa obec spomína ešte ako Ethe, r. 1260 už ako Tewkeesethe a r. 1268 pod menom Quinque ville Ethey. Od r. 1410 sa samostatne vyvíjali obce Negyéth (Hegyéte) a Benoéthe. Zdá sa, že mali spoločné osudy so susednou obcou Töböréte. O majetkovo-hospodár-skych vzťahoch tunajších zemepánov sa dokumenty nezachovali. R. 1890 obec temer úplne vyhorela, na začiatku 20. stor. mala len 41 domov s 210 obyvateľmi. Do r. 1945 tu väčšieho zemepána nebolo, najviac pôdy vlastnil Michal Hegyi st. (80 k.j.). R. 1940 sa zlúčila s obcou Töböréte. Obec r. 1869 mala 205 obyvateľov, r. 1900 sa ich počet zvýšil nepatrne na 211 a r. 1930 tu žilo 217 občanov. Po zlúčení s Töböréte mala obec r. 1940 412 obyvateľov a r. 1948 sa ich počet zvýšil na 445. Po zlúčení s Blažovou a Povodou r. 1961 tu žilo 1628 obyvateľov.

Najvýznamnejším z hľadiska hospodárskeho rozvoja obce je Fuchsov majer v osade Enyed. Bolo to vzorové hospodárstvo, ktoré trvalé zamestnávalo 50 komencionálnych rodín. Fuchsovci sa tu zaoberali pestovaním obilnín, chlebovín, maku a cukrovej repy. Do r. 1945 tu bolo 50 prvotriednych kráv, denne priemerne dodávajúcich 400 I mlieka, ktoré sa dodávalo do Budapešti a Dunajskej Stredy. Zaoberalo sa tu aj chovom-výkrmom hovädzieho dp-bytka, ošípaných a oviec. Preto tu stálo viacero maštali a sýpka. Z pôvodnej zástavby sa zachovali dve maštale, pri jednej z nich (stavba s pôdorysom U) je požiarna zbrojnica zo začiatku 20. stor., ktorá je tu dodnes. Technickou pamiatkou je v nej dodnes ochraňovaná ručná hasičská striekačka z r. 1912. V majeri stál liehovar a rafinéria zo začiatku 20. stor., spracúvajúca poľnohospodárske produkty na kvalitný lieh. Stálu prácu tu našlo 10 zamestnancov. R. 1939 liehovar sa dostal do štátnych rúk a patril liehovarníckemu monopolu Maďarského kráľovstva. Podnik v tom čase viedol Alexander Márai. V rokoch 1947-1957 bol družstevným liehovarom, potom bol postupne búraný. Z jeho zväčša prízemných budov hlavne s výrobnými a skladovacími priestormi boli úplne zrovnané so zemou. Do dnešných čias sa zachovala len trojpodlažná veža, ktorej nárožia členia lizény vytvorené z ne-omietnutých tehál. Budova liehovaru bola dlhá obdĺžniková, ktorá v južnej časti mala dve kratšie bočné krídla. V majeri stála aj budova sušiarne tabaku, ktorý sa tu sušil horúcim vzduchom. Preto preň bol charakteristický vysoký komín. Stavba bola po r. 1950 zbúraná.